|
|
| |
Ako som si na jar fajne polietal...
alebo
Neočakávaných situácií a prekvapení nie je nikdy dosť.
|
Krásna jarná nedeľa priamo vyzývala k pobytu v prírode –čo v preklade znamená pre nás závislých- k plachtárskej činnosti. Keď som dorazil na letisko, tam už vládol čulý ruch. Preletársky „chrti” /Dano, Ľudo, Hugo/ naťahovali dlhé pravítka a leštili nábežky. Ľudo, ako najstarší a najodvážnejší mal preletárske pravítko najdlhšie. Možno to robil ten pomocný motor vzadu. Hodnotili stav stúpakov a formovanie prvých obláčikov. Nečudo, počasie bolo ako z učebnice, 2/8 a cumuly rýchlo naskakovali, slniečko, vetrík tak maximálne do 1m/s.
Prekvapujúco, jedna VSO-10 bola neobsadená /OM-3505/ tak som ju vyzliekol a nachystal, že si s ňou skočím. Tešil som sa, že vyskúšam zase po dlhej zime termiku. Na večer som mal ešte naplánovanú inú činnosť, tak som plánoval len miestne poletovanie, dostať to zase „do ruky”.
Po Hugovej obligátnej predštartovej polievke a stanovení stratégie, správne výkonnostne nadržaná plachtárska skupinka odletela. Taurus a dve VSO-10. Osičky sa uchytili hneď, a už zo zeme sa dalo skonštatovať:„že to bude dobré”. Prevliekli sme 05-ku na dráhu, Rišo naroloval, valce v 305-ke sa najprv pohádali, potom dohodli a zabrali. Krátky rozjazd, a už sme boli hore.
V zhruba 400 metroch sa vlečná vzopela a razantne stúpala nahor pod neobvyklým uhlom. Keďže to nebola len náhla jarná snaha motora predviesť sa, a ani „knipel termika”, Rišo ostro zalomil a ja som sa mu držal chvosta. Hrubé a súčastne jemné vario /jediné na palube/ malo ručičku za rohom a trvalo to trvalo....potiahol som vypínač. Chvíľa centráže a už to bolo ako v rýchlovýťahu. Stabilné skoro 4m/s až do 7000 feet na QNH1021. V poslednej fáze zase stupnica varia nestačila. Bohužiaĺ som to musel odvaliť, vyššie lokálne nebolo povolené. Čo tu budem písať...polietal som celý chotár po obvode a krížom krážom. Stratégia odkukaná z Gončarenka bola stále tá istá. Dlhý rýchly preskok s ignoráciou stúpakov -vo výborných podmienkach vždy s veľmi malou stratou výšky- zhruba v 1000m som sa vždy poobzeral a prvý mrak v blízkosti mi zase daroval stúpanie až po povolenú výškovú hranicu. No proste parádne, jarné polietaníčko, veľmi pohodlné a príjemné, uvoľnené...užíval som si to do plna, fotografoval. Plachtársku skorú jarnú pohodu potvrdzoval aj éter- bol plný komunikácie. Bombové počasie, určite sa bude dať vydržať možno až do večera.
Situácia sa razantne zmenila na konci druhej hodiny. Po plexiskle vpredu mi začala pochodovať jedna veľká dlhá osa, potom druhá, tretia.... Spoza hlavy mi zabzučala štvrtá čiernožltá pruhovaná potvora a pripojila sa k tým v prednej časti...Pozeral som neveriaco čo sa deje a hoci bolo v kabíne teplo, striaslo ma. Pomer adrenalínu v krvi sa zvýšil. Preplo mi k čomu došlo. Osičky si urobili zimný stan niekde v trupe pod sedadlom, a teraz, jarné teplo a divný ruch v kabíne ich prebudil. Pokiaľ boli v studenom hangáry, tak boli v hybernácií. Vetroň sme vytiahli ráno na slnko, pár hodín pražilo do kabíny slniečko, no a teraz prišiel ten správny okamih na vyletenie z hniezda. Ich hmyzia kondícia a čulosť sa jednoznačne každou minútou zväčšovala. Možno k tomu prispela aj veľmi hlasná maďarská konverzácia nejakej dvojice v éteri. Obsahovo ju neviem posúdiť, ale to rádio bolo fakt jednoznačne najsilnejšie a relácie najdlhšie v okolí...
Najhoršia je tá neistota. Zrazu máte pocit že niečo cudzie máte na spodnej strane stehna, za krkom vás niečo šimorí, po ruke niečo lezie... Človek si uvedomí aká je nevýhoda, že nemá oči aj vzadu. Pripútaný natesno v sedadle je zadný pozorovací rádius značne obmedzený. A tak si môžete len domýšľať, a predstavovať čo sa tam deje, ako sa vám ďalšia pruhovaná potvora, (ktorá vie štípať opakovane), pomaly dostáva za golier. A vy, znehybnený, nemáte inú možnosť len nechať sa pichať a zas a znova...Podobné situácie vidíte skoro v každom horore, dnes už skoro ako živé na veľkej plazme.
V každom prípade, čo už, zmieril som sa a pripravil na situáciu, dovážil do horizontu a stiahol nohy k sebe-nohavice som mal totiž pohodlné, široké a tento hmyz obľubuje podobné skrýše. Točenie terminky som - čo sa týka náklonov- „zjemnil” v predstave, že to osám bude viac vyhovovať, nebudú sa snažiť poletovať po kabíne, a ukludnia sa. Zavrel som vetrák aby ich nefúkalo ku mne. Snažil som sa o prímerie. Čo ešte?
Bolo však definitívne po pohodičke. Vystriedalo ho napätie a očakávanie. Pozornosť som preniesol na tie pruhované potvory. Koľko ich ešte vylezie? Dve alebo dvadsať? Po chvíli neutrality, keď som musel odfúknuť jednu spred tváre (chcela sa kdesi usadiť na mojom čele), som sa snažil prevziať iniciatívu. Budem ich likvidovať step by step! Plán dobrý, možnosti horšie. Jednu potvoru sa mi podarilo špičkou pritlačiť o kabínu. Nie dosť dobre, Odpadla mi na ponožku, dostal som prvé bodnutie do kotníka, -čakal som ho, tak ma neprekvapilo a sprvoti som skoro ani necítil miesto vpichu. Následne moja päta ukončila ďalšiu pichaciu akciu tohoto blanokrídleho jedinca. Ako na zavolanie a výsmech môjho snaženia vyšpacírovala po chvíli kdesi v prednej časti jej náhradkyňa.. Len som sa modlil, že tých čiernych pasažierov nebude viac ako momentálne tých štyri-päť.
Uvažoval som čo spravím. Nemám žiadne alergické reakcie na včelie alebo osie pichnutie, anafylaktický šok mi nič nehovorí, ale ako ustojím prípadných pár desiatok žihadiel usadený a pevne zapásaný v kokpite keď to zoberú hromadným útokom? To som si nebol istý. Rozhodol som sa, že keď sa to stane, a bude ich na mňa moc, v najhoršom skúsim nejako otvoriť kabínu nech ich vysaje. To by bolo však krajné riešenie. A nikdy som to neskúšal. Stále som mal asi 1300m a „stabilné štajgre” boli všade. Skúste však ignorovať žihadlové potvory ktoré vám lietajú pri uchu a snažia sa dostať von, občas zapadnú nikde medzi stenu kokpitu a padák, po chvíli -ako pešiaci sa zase vyškriabu hore a začne to znovu a znovu...Skúste si užívať tichý let v týchto podmienkach. Druhé „double” bodnutie do ramena (Prillačil som osu o plexisklo v úzkej kabíne) ma presvedčilo, že nám –obojstranne- osám aj mne dochádza trpezlivosť a priestor. Hoci nerád, znižujem rýchlosť, vysúvam podvozok a sklesávam na plných klapkách. Celú dobu sledujem dynamicky sa meniacu distribúciu osičiek po kabíne a snažím sa presvedčiť ich aby ešte chvíľu vydržali. Pristávam po vetre zo smeru 12. Kabínu som tuším otvoril ešte pred tým ako krídlo spadlo na zem. Z mašiny som bol von za sekundu. Telocvikár by zo mňa mal aj po tých rokoch radosť. Osy vyleteli, ja som ešte preventívne všetko povytriasal a jednu ďalšiu dorazil.. Hniezdo-už prázdne- bolo v štrbine medzi trupom a podlážkou v prednej časti-tam kde vedú hadice statického a dynamického tlaku k prístrojom. Tri bodnutia síce štípali, nebolo to však nič strašné, ešte to nemalo po zime tú správnu „ osiu silu”. A okrem toho to prejde. Mohlo byť aj horšie, no nie?.
Ja mám však o zážitok a skúsenosť viac. Určite viem, že na budúcu jar skorej než sadnem do mašiny ju pár dní pred tým trochu navoňavkujem Biolitom. Možno budem nosiť ako súčasť výbavy nejakú koženú neprepichnuteľnú rukavicu na chytanie včiel, ôs, sršňov a čmeliakov v kokpite, Uvažujem nad sponou na nohavice...
Alebo ešte jedna možnosť, či skorej riešenie na ktoré som prišiel až na poletovom rozbore: Ak budete mať v kokpite osu alebo včelu, lietajte tak dlho a čím bližšie pod základňou mraku, kým sa zase tie potvory neuložia od chladu k zimnému spánku - potom rýchlo pristaňte.
|
| |
| Jaro Parízek |
| |
| |
| |
| |
| |
| |
|
| |
|
| |
..::REKLAMA::..
COMP-LET
TANDEMOVÝ
ZOSKOK
SENICA
|
| |
| |
| |
..::SVIATKY::..
členov AK Senica.
|
|
Dnes má sviatok:
nikto :-( |
|
| |
| |
| |
|
..::TERMINOLÓGIA::..
|
| |
LETÚŇ: Motorové lietadlo ťažšie ako vzduch s nosnou plochou, ktorá je v danej konfigurácii voči trupu nepohyblivá (pevná) a počas letu vytvára potrebnú vztlakovú silu na aerodynamickom princípe.
|
|
| |
| |
| |
|
..::SKRATKY::..
|
| |
IFR: pravidlá pre let podľa prístrojov
|
|
| |
| |
|
