AeroklubZáujemcom o históriu leteckého športu v Senici prinášane informačný prehľad z histórie aeroklubu doplnený 10 minútovým dokumentárnym filmom zo spomienok svojich dlhoročných členov (pre tých, ktorí sú leniví čítat).
Primárnym poslaním Záhoráckeho Aeroklubu Senica je zabezpečovanie plachtárskej a motorovej leteckej činnosti pre svojich členov. Rovnako nemenej dôležitým poslaním aeroklubu je poskytovanie bezmotorového leteckého výcviku pre všetkých záujemcov, ktorí sú odhodlaní vstúpiť do sveta leteckého športu a splniť si tak svoje sny o lietaní.
Dokument o histórii senického aeroklubu (Uverejnené so súhlasom Videoštúdia RIS, spol. s r.o.)
Ťažké začiatky (50. a 60. roky)Začiatky lietania v Senici sa datujú od roku 1949, keď niekoľko nadšencov z radov zamestnancov národného podniku Dynamit Nobel (terajší Slovenský Hodváb) založilo senickú pobočku Slovenského národného aeroklubu. Boli to najmä Rudolf Klatt, Ján Náhlik, Milan Nevláčil, Jozef Fritz a Michal Vacula. Zakrátko sa aeroklubu podarilo získať učiteľa bezmotorového lietania Michala Špirňáka Sarszegiho, pod vedením ktorého začal výcvik plachtárov na školnom klzáku SG-38. Lietalo sa na lúkach za podnikom, výcvik začal s balancovaním stojaceho klzáku proti vetru. Nasledovali krátke „šuráky“ za gumovým lanom a potom prvé skoky. Plachtárske družstvo takto získalo prvé letecké skúsenosti. S ťažkosťami sa začala vyučovať i letecká teória, pretože M. Sarszegi bol maďarskej národnosti a nevedel po slovensky. Klzák potrebný pre výcvik sa skladoval v továrni. Vedenie podniku malo záujem zorganizovať zo Senice leteckú dopravu, a preto sa začali rokovania ohľadom výstavby letiska a hangáru. Po krátkom rokovaní boli pre výstavbu letiska získané pozemky Kaplinského poľa a v krátkom čase bol vybudovaný trubkový hangár.
Na orešanských svahoch (50. a 60. roky)Ešte pred vybudovaním letiska sa začali v záujme urýchlenia výcviku organizovať plachtárske nedele v Horných Orešanoch. Medzitým bola založená odbočka Slovenského národného aeroklubu (SNA) v Brezovej pod Bradlom, o čo sa zaslúžili tamojší nadšenci L. Gavora, J. Ciran, J. Jaroš, J. Tomšík a ďalší. Brezovania a Seničania navštevovali letisko v Horných Orešanoch spoločne. Orešanské svahy im umožnili vykonať prvé plachtárske skúšky (štart, let minimálne 30 sekúnd a pristátie). Zásluhou M. Serszegiho sa rozširoval letecký park. Podnik Dynamit Nobel zakúpil pre účely dopravy motorové lietadlo typu Sokol pre jedného pilota a dvoch cestujúcich. Za podnikového pilota bol prijatý Alojz Zábrodský, ktorý bol zároveň aj bezmotorovým inštruktorom a neskôr absolvoval aj kurz motorového lietania. Postupne pribudla ďalšia letecká technika, čo umožnilo začať aj s motorovým leteckým výcvikom. Organizácia SNA zmenila názov na „Dobrovoľný zväz ľudového letectva" – DOSLET, ktorý cez kolektívne členstvo v roku 1951 prechádza do novovzniknutej organizácie „Zväz pre spoluprácu s armádou" - ZVÄZARM.
Výstabva letiska (70. roky)Koncom 60-tych rokov sa začala výstavba mesta Senice približovať k letisku. Aby boli aspoň čiastočne dodržané požiadavky bezpečnosti leteckej prevádzky, musela byť v roku 1966 otočená dráha starého letiska. Bolo však len otázkou času, kedy sa letecká prevádzka z bezpečnostných dôvodov sa senickom letisku zastaví. Rada aeroklubu na čele s jej predsedom Ivanom Koníčkom preto za jediné východisko považovala výstavbu nového letiska, ktorá bola zaradená do akcie „Z“ a slávnostne výkopom začala 25.8.1971. Zásluhou veľkého pracovného elánu všetkých členov aeroklubu rástol hangár, prevádzková budova a garáže. Letištná plocha bola pripravená v spolupráci so Štátnym majetkom Senica tak, aby po zbere úrody v roku 1972 zostala posiata ďatelino-trávnatou zmesou a po prvom zbere v roku 1973 sa mohlo začať na nej lietať. Práce pokračovali rýchlim tempom, najmä zásluhou I. Koníčka a Benžu. Pracovnému tempu v mnohých prípadoch nestačili majetkovo-právne a administratívne vysporiadania. Tempo výstavby a úsilie členov aeroklubu najlepšie dokumentuje skutočnosť, že po 20 mesiacoch od začatia stavby bolo 8. mája 1973 nové letisko otvorené.
Práce pokračujú (80. roky)Začatím leteckej činnosti na novom letisku sa však výstavba neskončila. Hoci už bola vybudovaná prevádzková budova, hangár a garáže, telefónna a ďalekopisná prípojka, príjazdová cesta, prípojka vody a elektriny, k úplnému vybaveniu letiska chýbala čerpacia stanica leteckých pohonných hmôt, sklad a baliareň padákov, kabinet prístrojového lietania. Postupne boli do akcie „Z“ zaradené aj tieto objekty a posledný z nich, čerpacia stanica so zásobníkmi pohonných hmôt, bol dokončený v roku 1974. Pre rekreačné účely členov a rodinných príslušníkov vybudovali členovia aeroklubu chatu s klubom mládeže a neskôr vodnú nádrž s filtračným zariadením. Po dokončení týchto stavieb bolo letisko schopné plnej prevádzky a stalo sa dôstojným stánkom leteckého a parašutistického športu.
Osemdesiate roky boli po letovej stránke najbohatšími v histórii aeroklubu. Ročný nálet na bezmotorových lietadlách viackrát prekročil hranicu 700 hodín, dvakrát dokonca 900 hodín. Dlhé roky vysnívaná hranica 300 kilometrového preletu sa stala bežnou. Senickí plachtári ju prekonali 11 krát, Jano Jablonický uletel v roku 1988 dokonca 403 km.
Medzi najvýznamnejšie organizátorské akcie aeroklubu patrila príprava 12. majstrovstiev Slovenska v leteckej navigácii, ktoré sa konali v roku 1986 a výcvik pilotov Vysokej školy dopravy a spojov Žilina v r. 1988. Majstrovstiev sa zúčastnil aj člen senického aeroklubu Karel Němec, ktorý sa umiestnil v strede štartovacieho poľa.
Postzväzarmovká éra (90. roky)K veľkému zlomu v existencii a hospodárení aeroklubu došlo po roku 1989 kedy zaniká organizácia Zväzarm a následne vo februári 1990 vzniká Slovenský národný aeroklub generála Milana Rastislava Štefánika so sídlom v Bratislave. V roku 1990 získal Záhorácky Aeroklub Senica ekonomickú a právnu samostatnosť vo forme občianskeho združenia registrovaného na Ministerstve vnútra, no zároveň prišiel o akékoľvek dotácie od štátu. Od roku 1991 platia členovia aeroklubu aj za lietanie, najskôr len symbolicky, no každým rokom sa sadzby zvyšovali až na súčasnú úroveň, ktorá predstavuje reálnu cenu za letovú hodinu.
Je samozrejmé, že táto skutočnosť sa odzrkadlila i na celkovom ročnom nálete členov aeroklubu. To, čo pred rokom 1989 odlietal jeden člen, predstavuje dnes nálet celého aeroklubu. O to viac vyniknú niektoré plachtárske výkony dosiahnuté v 90-tych rokoch. Na oblastných majstrovstvách SR (r. 1990) uleteli piloti Ján Jablonický a Miro Medlen prelety v dĺžke 504 km, Patrik Cintula 400 km. Za povšimnutie stoja aj ďalšie 400-kilometrové prelety v nasledujúcich rokoch: Martin Fašánek (400 km), Ján Jablonický (405 km), Miro Medlen (490 km) a Marián Kováč (400, 420 a 402 km). Majstrovstiev SR v bezmotorovom lietaní sa zúčastnili v r. 1991 piloti Miroslav Medlen a Marián Kováč a v r. 1993 znovu Marián Kováč.
V novom tisícročí po súčasnosťV prvých rokoch nového tisícročia sa Slovensku podarilo dobehnúť politický vývoj v okolitých krajinách a od 29. marca 2004 sa Slovensko stalo členom NATO a od 1. mája 2004 členom Európskej únie spolu s Českom a ďalšími postkomunistickými krajinami Európy. Európska integrácia priniesla so sebou aj silné ekonomické tlaky na hospodárenie aeroklubu a peňaženky jeho členov. V tomto búrlivom podnitateľskom období prinieslo aeroklubu rozmach previazanie s firmou COMP-LET, s.r.o. rovnako pôsobiacou na letisku v Senici. Firma COMP-LET, s.r.o. primárne vyrábala a dodávala kompoziové diely pre zabehané značky leteckého priemyslu (napr. Diamond Aircraft, FlySynthesis, Aerospol, atď.). V súčasnosti je COMP-LET, s.r.o. známym výrobcom ultraľahkého kompozitového dolnoplošníka s tandemovým umiestnením sedadiel navrhnutého pre rýchle cross-country lety - SHARK 9. Rozvoj aeroklubu optimisticky napredoval až do vzniku prvej hospodárskej krízy v Európe s významným dopadom aj do leteckého priemyslu. Vzniktnutej situácii veľmi uškodilo (politické) rozhodnutie EASA (angl. European Aviaton Safety Agency) o pozastavení letovej činnosti výcvikového typu L-13 Blaník (aeroklub stále disponuje 3 kusmi), nakolľko sa pri nehode v Rakúsku so smrteľnými následkami preukázal defekt materiálu nosníku krídla s možným výskytom pri všetkých vyrobených kusoch. Toto rozhodnutie EASA v roku 2010 prakticky zastavilo výcvikovú činnosť vo všetkých aerokluboch v bývalom Československu.
Koncom roka 2011 vznikla v aeroklube súkromná iniciatíva, ktorá vyústila do zakúpenia staršieho výcvikového vetroňa Grob G-103 Twin Astir z aeroklubu v Nemecku. Táto aktivita opäť naplno rozhýbala výcvikovú bezmotorovú činnosť v aeroklube a v sezóne 2012 pribudli do aeroklubu nový žiaci.
Popri stagnácii výkonnostného lietania v posledom desaťročí vynikli výkony Mariána Kováča z roku 2002, kedy vykonal prelet v dĺžke 360 km a z roku 2003, keď sa mu pri hosťovaní v Aeroklube Holíč podarilo preletieť trať 500 km so štartom aj pristátím na letisku v Holíči. Bohužiaľ trať nebola podľa pravidiel FAI, preto sa tento výkon nemôže použiť ako splnená podmienka diamantového odznaku FAI.
Prehľad športových úspechovPiloti senického aeroklubu sa pravidelne zúčastňovali rôznych súťaží. Ako prvý Seničan sa do výsledkovej listiny zapísal v roku 1954 Jozef Brkal, ktorý sa zúčastnil krajského kola celoštátnych plachtárskych pretekov v Bratislave, ktoré vyhral pred neskôr senickým členom Jozefom Smolkom. Milan Ťulák obsadil v roku 1970 na majstrovstvách Slovenska 11. miesto. V rokoch 1969 – 1973 bol držiteľom slovenského rekordu na 100 km trojuholníku s vetroňom Orlík rýchlosťou 107 km/hod. Pavol Sláma bol v roku 1975 členom juniorského družstva ČSSR. V r. 1976 štartoval na majstrovstvách ČSSR vo Vrchlabí, kde Jozef Smolka obsadil 7. miesto. V r. 1977 zvíťazil na majstrovstvách Slovenska v Holíči. V roku 1976 sa na letisku v Senici konalo 14-denné sústredenie slovenských reprezentantov. Ďalší výraznejší úspech reprezentanta senického auroklubu sa dostavil až v roku 2011, kedy sa Hugo Benedikt na 3. Plachtárskych majstrovstvách Slovenskej republiky juniorov v Partizánskom umiestnil na 3. mieste.
Na plachtárskych majstrovstvách Slovenska so striedavými úspechmi štartovali piloti: Pavol Veslár, Ľubomír Kaňa, František Svatý, Karol Slezák, Pavol Benža, Pavol Sláma, Kazimír Bardiovský a Milan Ťulák.
Motoroví piloti sa pravidelne zúčastňovali na navigačných majstrovstvách a súťažiach. Pavol Benža a Rastislav Nečas sa zúčastnili majstrovstiev Slovenska v Martine a na majstrovstvách kraja v Senici (r. 1973) obsadili 4. miesto. Víťazstvo patrilo ďalšej senickej posádke v zložení Milan Ťulák a Kazimír Bardiovský. Piloti Ing. Viliam Nečas a Rastislav Benža štartovali trikrát na majstrovstvách SSR s umiestnením na 6., 7. a 12. priečke. V roku 1976 bolo na senickom letisku nalietaných vyše 2000 letov v noci v trvaní 360 hodín. Záujem o nočné lietanie postupne upadal a od roku 1992 sa na senickom letisku v noci nelietalo.
Prehľad náčelníkov aeroklubuZ historickým materiálov zisťujeme, že prvým predsedom aeroklubu bol Dr. Rudolf Klatt, vtedajší riaditeľ podniku Dynamit Nobel. V ďalších rokoch sa v tejto funkcii vystriedali Michal Vacula, Jozef Fritz, Jozef Čajko, Pavol Bežna, Kazimír Bardiovský, Pavol Veslár, Ivan Koníček, Pavol Miča, Ing. Pavol Chábela, Karol Slezák, Ing. Vladimír Pekár, Ing. Marián Kováč, Ján Jablonický, JUDr. Milan Krňa, Ing. Ján Kobelovský a dnes Ing. Martin Chábela.
Prvým zodpovedným inštruktorom na letisku v Senici bol Michal Sarszegi, po ňom podnikový pilot Alojz Zábrodský. Žezlo náčelníka prevzali v ďalších rokoch Ľudovít Koník a Ján Kovačovič. V r. 1958-1960 sa vo funkcii menili Ján Kováčik a František Číž a v r. 1960-1962 to bol znovu Ján Kovačovič. Po zrušení systemizácie plateného náčelníka túto zodpovednú prácu vykonávali Pavol Veslár a Kazimír Bardiovský. V r. 1969 nastupuje za plateného náčelníka aeroklubu Ľuboš Kaňa. Po jeho smrti v r. 1973 bol náčelníkom Ing. Viliam Nečas a po jeho odchode do SLOV-AIRu od r. 1986 Dušan Škoda. V r. 1990 prevzal funkciu Milan Rehák, po ňom aktivisticky Ing. Miroslav Kuník a od r. 1995 do 1.7.2006 bol vo funkcii (už s novým názvom – vedúci letovej prevádzky) Ing. Marián Kováč. Od 1.7.2006 to je Ing. Richard Záhumenský.
Od začiatku leteckej činnosti bola potrebná starostlivosť o leteckú techniku, ktorú zabezpečovali členovia aeroklubu bez nároku na odmenu. Až od r. 1969 je plateným mechanikom Ladislav Hergott, po ňom Ľudovít Hergott. V rokoch 1992-1999 robili funkciu technika aeroklubu aktivisticky Ing. Peter Pätoprstý a Miroslav Rukriegel. Od r. 1999 je vo funkcii Martin Rúčka.
